Zamilovala som sa aj do rybárčenia...

Zamilovala som sa aj do rybárčenia...

Keď som sa pred 2,5 rokom zoznamovala s mojím (ešte stále súčasným) priateľom, bola som prekvapená, keď mi na otázku: „Aké máš záujmy? Čo ťa baví?“ odpovedal, že je rybár. V hlave sa mi vynoril obraz starého deda s vedierkom červíkov a s jednou malou udicou, sediaceho niekde pri vode. Vtedy som ešte ani len netušila, že rybárčenie je taký vychytený šport, ktorého sa aj ja stanem súčasťou. 

Jeho odpoveď ma vtedy veľmi zaujala a nebol deň, kedy by som sa ho na niečo z tejto oblasti nespýtala. Zdalo sa mi to všetko také komplikované, až padla veta: „Veď uvidíš, keď ťa vezmem so sebou.“

Bola som nadšená a plná očakávaní. Prvýkrát som vkročila do jeho rybárskej izbičky, ktorá bola preplnená kadejakými vecami, vrecúškami a háčikmi. Až vtedy mi to doplo... Vedela som, že toto nebude nič jednoduché. Pripadala som si ako malé dieťa, ktoré je na všetko zvedavé a na všetko sa vypytuje. Čakanie na záber som práve týmito rôznymi otázkami typu: „A toto je načo? Čo to je? Čo sa s tým robí?“ krátila priateľovi čas. A on mi pekne všetko trpezlivo vysvetľoval. Čas bežal a ja som s ním stále viac času trávila pri vode. Malo to viac výhod, keďže sa venujem fotografovaniu, a tak som získavala veľa nových záberov. Z hlavného fotografa som neskôr prešla na pozíciu podoberača, skladača udíc, skladača stojanu, podávača ihly a nástrah. Veľmi rada som ho pozorovala ako nahadzuje, ako o všetkom tak vážne a múdro rozpráva a s akým citom vyťahuje ryby von z vody. Jemu sa asi tiež zapáčilo, ako ho v tom všetkom podporujem a ako mi nevadí, keď namiesto pozvania na večeru si kúpi nejaké to nové boilies.

Po vyzvaní, aby som si to sama vyskúšala a vytiahla von prvého kapríka, som pochopila, prečo rybárčenie tak miluje. Bol to skvelý pocit!

Keď ma učil nahadzovať, dosť som sa hanbila, pretože mi to veľmi nešlo a bola som nešikovná, ale postupne mi to išlo lepšie a lepšie a dokonca ma aj pochválil, aká som šikovná. Chodenie na ryby chytilo teda za srdce aj mňa. Ľudia v mojom okolí to dosť dlho nevedeli pochopiť. „Ako len môžeš vydržať celý deň v tej zime pri vode? Ja by som tam určite nevydržal sedieť celý deň kvôli nejakej blbej rybe, ktorú aj tak pustíte naspäť. Na čo to je vlastne dobré, keď tie ryby púšťate naspäť? To nemáš nič lepšie na práci, ako vysedávať na rybách?“ a podobne. Dlho som im vysvetľovala, aké je super po celom týždni v škole vybehnúť na víkend niekde mimo civilizáciu, vychutnávať si ten pokoj a to vzrušenie, keď sa rozozvučí signalizátor. Po pár odchytaných kapríkoch som naozaj pochopila, že aj ja sa chcem stať rybárkou. Priateľ sa na mne veľa nasmial, keď som netrpezlivá sedela na brehu a pýtala sa ho, či to už neprehodí, alebo či nezmení lovné miesto alebo nástrahu. Niekedy bola odpoveď nie, ale dosť často ma počúvol a zobral si moje rady k srdcu. To nám prinieslo veľa krásnych úlovkov, na čo som veľmi hrdá!

Jednu sobotu sme trávili na súkromnom rybníku, kde som chytala na feeder.

Bola nesmierna zima a fučal nepríjemný vietor, z čoho som bola nervózna a aj dosť smutná, keďže ryby nebrali. Priateľ mi zvolil taktiku ubúdajúceho krmiva a výsledok sa dostavil, keď som si ani po 15-tich minútach nevedela poradiť s rybou, ktorá mi skočila na prút. Priateľ sa mi smial, že som slabá a že nech ju už konečne vytiahnem. „Tak to skús ty!“ a podala som mu udicu. Vtedy uznal, že ryba nebude malá a že to bude náš nový rekord. Spoločne sme vytiahli na breh krásneho 11 kg šupináča. Bol síce zo súkromáku, ale bola som z neho neskutočne šťastná. Odvtedy sa môj priateľ obáva konkurencie a radšej mi na rybách nakáže, aby som uvarila niečo dobré pod zub, akoby som mala byť pri udiciach. Aj tak je opak pravda, pretože pri nich sedávam dlhšie ako on a oznamujem mu každé jedno pípnutie. Moje hypnotizovanie udíc celkom zaberá a s nástrahami od Tandem Baits-u nás ryby pravidelne navštevujú na brehu. Naša minulá výprava, pri ktorej sme sa pohádali kam pôjdeme, bola tiež prekvapením. Ja som bola za malé miestne štrkovisko, kde by sme si obaja oddýchli a nachytali nejaké ryby. On bol za veľké štrkovisko, o ktorom vie, že sú tam veľké ryby. Nechcela som ustúpiť a tak som si stále trvala na svojom, takže sme už v piatok rozkladali bivak a tešili sa na rybačku. Ukázalo sa, že bolo dobré rozhodnutie, keď priateľ ustúpil a išli sme tam, kam som chcela ísť ja. Možno to bolo iba šťastie, či náhoda, ale ja si myslím, že nie. Nachytaných viac ako 50 kg rýb, pričom ja som si vytiahla krásneho 8 kg kapra.

Vždy, keď sa s priateľom obaja fotíme s rybou, nie je to o tom, kto ako a kde nahodil a kto rybu vytiahol z vody. Je to skôr o tom, že každý má na niečom svoju zásluhu a že pracujeme ako tím. Nikdy neviete, čo vám život prinesie. Mne priniesol úžasného, chápavého a milujúceho priateľa, s ktorým nás spája láska k rybám. Obaja dúfame a sme presvedčení, že tých našich rybárskych výprav bude stále viac a viac. Je mi ľúto, keď počúvam od rybárov, že mnohí neberú svoje priateľky so sebou len za to, aby si od nich oddýchli. Takže ani vy, ostatní rybári sa nebojte vziať svoje priateľky na ryby. Nikdy neviete, či sa aj ony nezaľúbia do tohto športu. A vy, priateľky rybárov, nebuďte zlé na svojich partnerov za to, že míňajú možno viac peňazí na ryby ako na vás a že vám stále pília uši s tým, ako radi by boli na rybách. Skúste ich pochopiť a prekvapiť, keď pôjdete s nimi. Ja som si touto toleranciou a pochopením získala ten najlepší úlovok.

Autor: Kristína Betíková

Navrch stránky